Napoleona neporazila len zima a mráz, ale predovšetkým jeho zlé rozhodnutia a dobrá taktika ruskej armády, ktorá sa iba tak de facto stala víťazom. Ale ako k tomu vlastne došlo? Nech sa páči, Magistra História bude dnes túto problematiku detailnejšie analyzovať.
Prečo do Ruska?
V roku 1812 bolo Prvé francúzske cisárstvo na vrchole svojej slávy. V Európe vládol mier, s ktorým však Francúzsko nedokázalo byť spokojné. Po odmietnutí kontinentálnej blokády cárom Alexandrom I. bola vojna s Ruskom na spadnutie. 8. apríla 1812 cár Alexander poslal Napoleonovi ultimátum: „Opustite Poľsko.“ Napoleon sa začal pripravovať na konflikt.
22. júna stála na hraniciach s Ruskom posledná šanca na uzavretie mieru. Tá však zostala bez odozvy.
Francúzsko–ruský konflikt bol skôr dielom cára ako cisára. Alexander chcel “oslobodiť“ (a tak ovládnuť) celú Európu. Odstránením francúzskej konkurencie by sa mu do Európy doslova otvorila cesta.
Francúzski vojaci zažili už množstvo bitiek, nič ich len tak nezaskočilo. No aj oni pociťovali úzkosť, keď si začali uvedomovať rozľahlosť Ruska.Bola to pre nich divoká neznámá krajinou. Všetci však bez výhrad verili svojmu cisárovi i veliteľovi v jednom a prekypovali nadšením.
Grande Armée
Veľká armáda „Grande armée“ mala šesťstotisíc mužov a dvetisíc diel. Do ťaženia sa zapojila celá Európa, svojich vojakov vyslalo 20 krajín. Okrem Francúzov tam boli Španieli, Portugalci, Taliani, Rakúšania, Bavori, Poliaci, Sasi, Vestfálci, Holanďania, Chorváti atď. Celkovo tvorili Francúzi z množstva vojakov asi 200.000.
Napoleon zamýšľal vytvoriť celoeurópsku armádu, v ktorej by boli všetci spojenci.
Celú armádu rozdelil do šiestich zborov. Starej garde velil Le Févre, mladej Mortier, záložnú jazdu mal na starosti Mirra. Proti francúzskej armáde mali stáť 4 ruské armády.
Od rieky Nemen k Smolensku
Päť dní od začiatku ťaženia bolo bez výstrelu dobyté hlavné mesto Litvy Vilnius. Cár Alexander v zmätku opustil svoje pozície a dal sa na ústup, čím vyvolal u Napoleona sklamanie. Bonaparte sa totiž na bitku veľmi tešil.
Ruský ústup bol rýchlejší ako francúzske napredovanie. Rusi pri ústupe ničili všetko, čo by pri svojom postupe mohli Francúzi využiť. Rúcajú budovy, zabíjajú dobytok, dokonca ničia i vlastnú úrody, pracovné náradie, zbrane. K tomu sa pridali i strašné teplá a búrky.
Vojaci si nevedeli vysvetliť, o čo ide. Teplo tu bolo väčšie ako v Španielsku alebo v púšti, navyše sa striedalo so silnými búrkami. Francúzi sa tak stretli len so zhoreniskami, prachom a hladom. Boli na smrť vyčerpaní. Objavili sa prvé dezercie a prvé choroby. Kone nemali čo spásať, hynuli a delá tak nemal viac kto ťahať.
Taktika ústupu
Za mohutný ústup ruskej armády mohol Barclay de Tolly, ktorý reorganizoval celú armádu. Zmenil jej rozdelenie, presvedčil cára, aby začali s výcvikom streľby a najmä, aby sa nepúšťal s Napoleonom do otvoreného boja, ale radšej ho vtiahol hlbšie do ruského vnútrozemia. Často sa o tejto taktike hovorí, ako o improvizačnej, a teda vymyslenej pri úteku, ale v skutočnosti išlo o starostlivo premyslenú stratégiu.
Veľká armáda pochodovala stále vpred. V hrozných podmienkach, kde sa striedali husté lesy so šírymi pláňami dokázali prejsť denne 30 kilometrov. Smerovali k Moskve. Vo Vitebsku sa konečne zastavili, cisár dal vybudovať nemocnice a Veľká armáda sa začala preberať k životu. No doterajšie bilancie boli trpké.
Neodohrala sa žiadna väčšia bitka a pri nástupe chýbalo 50-tisíc mužov. Niektorí boli mŕtvi, iní dezertovali, ale najviac ich bolo v zlom zdravotnom stave.
Napoleon začal uvažovať o odložení ťaženia na rok 1813, ale po augustovej provokácii ruskou armádou vydal rozkaz prenasledovať nepriateľa.
17. augusta si Bonaparte pred bránami Smolenska poznamenal: „Tentokrát ich mám!“ Poobede nariadil útok. Začalo sa ostreľovanie ťažkým delostrelectvom. Rusi bojovali so zúfalým odhodlaním. Napokon sa však stiahli a mesto v plameňoch nechali Francúzom. Podobne dopadli i ďalšie mestá a dediny na trase od Smolenska po Moskvu, pretože Rusko sa rozhodlo uplatniť taktiku spálenej zeme. Napoleon tomu chcel zabrániť, hnal svojich vojakov vpred, no Rusi boli pred ním vždy o krok vpred.
Stret pri Borodine
Pri pomenovaní bitky vládne nesúlad. Rusi ju nazývajú bitkou pri Borodine, pretože Moskva nebola až tak blízko, no Napoleon ju spomína ako bitku pri Moskve, pretože ju vnímal ako skutočne veľkú bitku.
Koncom augusta sa veliteľom ruskej armády stal generál Kutuzov. Tento milovník žien a alkoholu nebol ničím výnimočný, no predsa sa navždy zapísal do histórie. Bojoval proti Turkom, bol porazený pri Slavkove i pri Moskve, ale počas ústupu z Ruska Veľkú armádu zničil.
Stret dvoch veľkých armád sa odohral pri Borodine, 120 kilometrov od Moskvy.
5. septembra narazilo 127-tisíc Francúzov na ruskú armádu. Kutuzov sa netajil úmyslom francúzsku armádu zničiť. Francúzi zas túžili po veľkom strete, pretože doteraz Rusi neustále ustupovali. Kutuzovovi to vyhovovalo.
Opieral sa totiž o reduty (malé opevnené pevnosti na bojovom poli). Napoleon sa prihováral svojim vojakom, pričom im pripomenul veľké víťazstvá, ako napríklad to pri Slavkove alebo Friedlande. Tiež apeloval na ich vojenskú ctižiadosť.
Na svitaní 7. septembra sa ozval prvý výstrel z dela. Nasledovalo ďalších 1200 výstrelov. Rozpútala sa divoká bitka, v ktorej delostrelectvo spôsobilo chaos v ruských pozíciách, zároveň boli Francúzi v zmätku zatlačení a pozície sa začali striedať.
Napokon boli víťazmi Francúzi, ale zaplatili za to množstvom vyradených generálov a tridsiatimi tisícmi mužov. Strategickým víťazom bol však Kutuzov, pretože sa mu, aj napriek strate 44-tisíc mužov a množstvu ranených, podarilo Napoleonovu armádu vyčerpať. Cisár bol prekvapený nízkym počtom zajatcov, šlo o necelé dve tisícky. Pochopil, že Rusi sa nechajú radšej zabiť, akoby sa mali nechať zajať.
Akokoľvek to zhodnotil, cesta k Moskve sa mu uvoľnila.
Dobytie Moskvy
Kutuzov odmietol brániť Moskvu. Hovoril, že „Napoleon je dravá bystrina a Moskva je špongia, ktorá ten príval vsaje.“
14. septembra bola Moskva na dohľad. Napoleonove vojská slávnostne vpochodovali do mesta, ale nikto ich tam nečakal. Moskva bola takmer vyľudnená, nebol tu žiaden moskovský hodnostár, prázdne boli aj tie najhonosnejšie sídla.
Napoleon rýchlo pochopili, že ruské sily organizovane opustili mesto a vydali sa na východ. Napoleon sa stiahol do Kremľa (starobylého sídla ruských cárov).
15. septembra vypukol v Moskve veľký požiar. Väčšina stavieb bola z dreva, plamene mesto rýchlo pohltili. Veľká armáda zvažovala vydať sa na odchod. Napoleon napokon pri odchode prehodil: „To je predzvesť nešťastia.“
20. septembra bol požiar uhasený, ale zhoreli aj sklady. Napoleonova armáda klesla na duchu, čo ešte viac sa umocnilo plienenie. Z tohto stavu sa armáda už nikdy nespamätala.
Napoleon stále naliehal, aby sa začali rokovania o mieri, čo cár Alexander rozhodne odmietol. Všetko totiž hralo v jeho prospech: udatnosť jeho vojakov, problémy francúzskej armády so zásobovaním a blízkosť prichádzajúcej zimy. Miesto mieru s Napoleonom uzatvoril Alexander mier s Osmanmi. Podpísal i spojenecké zmluvy so Švédskom a s Anglickom.
Problémový odchod francúzskej armády
Veľká armáda 18. októbra 1812 definitívne opustila Moskvu. Na pochod sa dalo cez stotisíc vojakov, za nimi nasledovali zranení, korisť a civilisti.
Kutuzov predpokladal, že Napoleon sa nebude vracať rovnakou trasou. O týždeň sa vojská stretli pri Malojaroslavci. Bitka o toto mestečko trvala celý deň, pričom víťazstvo patrilo raz jednej a raz zase druhej strane. Za jediný deň sa tak vystriedali deväťkrát. Po víťazstve sa Napoleon rozhodol neprenasledovať Rusov a vydal sa na západ. Kutuzov ho ale vmanévroval na cestu, po ktorej do Ruska prišiel. Francúzska armáda sa teda musela vracať spustošenou krajinou.
Zima udrela náhle a s obrovskou silou. Mrzli ľudia i zvieratá. Mnohí muži spáchali samovraždu. Kozáci nepodliehali ruskému veleniu, sami prenasledovali Francúzov počas celej cesty späť. Zabili a zajali veľké množstvo vojakov. Niekoľkokrát sa v nebezpečenstve ocitne i sám Napoleon. Jeden kozák ho mal dokonca na dotyk kopije, no podarilo sa ho zachrániť. Kozáci nič neočakávali, no zato obrali každého, na koho narazili. To bola ich odmena.
Za dvadsaťpäť dní od odchodu z Moskvy zostalo z Veľkej armády len 30-tisíc vojakov a cez 60-tisíc oneskorencov bez zbrane.
Stret pri Berezine
Rieka Berezina bola poslednou prekážkou pred úplným zachránením sa Napoleonovej armády. Jediným miestom na prechod cez sto metrov širokú rieku bol most pri meste Borisov. Tam však narazili Francúzi na Rusov. Napoleonove vojská sa ocitli v pasci.
Predpokladali, že rieka bude zamrznutá, ale keď k nej dorazili, bol odmäk. Kavaléria napokon objavila miesto vhodné na prechod. Štyristo ženistov sa obetovalo, ponorili sa do ľadovej vody a vybudovali dva núdzové mosty. Prakticky nikto zo ženistov neprežil. Napoleonovi sa podarilo zachrániť zvyšok armády, no vzápätí ho zastihla depeša, ktorá ho informovala o pokuse o štátny prevrat.
Napoleon si uvedomil, že ak chce udržať svoju vládu, musí byť v Paríži. Najmä vtedy, keď sa do Paríža dostanú informácie o neúspešnom ťažení.
Vojaci boli decimovaní hladom, arktickou zimou a kozákmi. Nemen prekročilo už len 30-tisíc mužov a ešte menej ich napokon dorazilo do Francúzska.
Ťaženie do Ruska sa tak stalo najväčšou porážkou 19. storočia, z ktorej sa Napoleon už nespamätal. Európa si uvedomila, že Napoleon je poraziteľný a väčšina krajín sa chystala proti nemu zaútočiť. Netrvalo to dlho a možnosť sa stala skutočnosťou.
Autor: Jozef Teťák
Zdroj: dokumentárny film Napoleon Bonaparte – Tažení do Ruska
Obrázky: static.habsburger.net, media.economist.com