Süleyman Prekrásny
Jeseň 1529, Viedeň obkľúčila obrovská osmanská armáda. Sultán vyhlásil “svätú vojnu”, inak známu aj ako džihád. V meste tak zostalo uväznených 20.000 ľudí. Zavládol strach a zúfalstvo. Predpokladalo sa totiž, že Viedeň je poslednou hradbou, ktorá drží Turkov mimo zvyšku Európy.
Aký priebeh malo toto vypäté a strategicky dôležité obliehanie? Magistra História o tom prezradí viac.
Pramene k obliehaniu
Obliehanie a spôsob obrany zachytáva priamy účastník, habsburský minister vojny Peter Stern von Labach. Sám nemohol bojovať, pretože mal už vyšší vek. Rozhodol sa preto aspoň zaznamenať osud Viedne. Napísal jedinečný dokument (Kronika obrany Viedne), v ktorom popisoval hrozbu blížiacu sa z Osmanskej ríše.
Rozloženie síl
Viedeň stála na okraji mocnej ríše Karola V. a zvyklo sa o nej hovoriť, že slnko nad ňou nikdy nezapadá. Karol viedol s Osmanskou ríšou neustále boje o nadvládu v Stredomorí a na Balkáne. Nemalo by nás prekvapiť, že aj v tej dobe sa zištné dôvody ukrývali za súboj kultúr a náboženstva (kresťanstva a islamu). Samotné obliehanie Viedne bolo súčasťou a jednou z epizód tohto konfliktu.
Osmanská ríša sa rozprestierala od Balkánu až po severnú Afriku a jej organizácia bola na úrovni, o ktorej mohli európske monarchie iba snívať. Obyvateľstvo malo napríklad právo spisovať petície, dokonca ich mohli predložiť samotnému sultánovi. Štát Osmanov bol dokonale centralizovaný a byrokracia fungovala v plnom rozsahu.
Sultán Süleyman Prekrásny mal rovnakú túžbu rozširovať svoju ríšu ako Karol V. Jeho sídlom bol bohatstvom oplývajúci Istanbul. Vyhlásil džihád – svätú vojnu, čím rovnako ako Karol pretransformoval konflikt do podoby náboženského stretu.
Začiatok ťaženia
V máji 1529 sa vydalo 150.000 osmanských vojakov na pochod smerom k Viedni. Prvým hlavným táborom bol Belehrad. Neobvykle silný dážď a následne rozmočená pôda však celý pochod veľmi skomplikovali. Ťažké zbrane museli Turci nechať ďaleko za sebou. Čo bolo ale oveľa horšie, dážď zničil úrodu, cena obilia stúpla 20-násobne, a to skomplikovalo zásobovanie.
Situáciu, do akej sa dostali, opísal vo svojom denníku aj jeden zo sultánových ministrov: „Dážď bol tak silný, že sa mnoho ľudí utopilo v rieke, voda dokonca zmietla aj niektoré kone a ťavy. Muži vyliezli na stromy a strávili tam dva dni a dve noci.“
Tento denník je jediným osmanským prameňom z ťaženia. Jeho autora však nepoznáme. Napriek všetkému sa obrovskej armáde podarilo zdolať za štyri mesiace takmer dvetisíc kilometrov a doraziť k bránam Viedne.
Turecké predvoje Sipahíov (ľahkej jazdy) rozsievali strach. Hneď po príchode drancovali, znásilňovali a všetko zrovnávali so zemou. Mnoho žien a detí bolo vydaných vojakom za otrokov. Mužom odťali hlavy a napichli ich na tyče ako trofeje. Tento úspech vnímali Osmania ako prejav Alahovej priazne.
Viedenčania stratili vieru a napokon ich v meste bojaschopných zostalo len štyristo. Ostatní ušli do bezpečia.
Viedeň právom očakávala pomoc Karola V., ale ten im osobne pomôcť nemohol, keďže v tom čase viedol boje s Francúzskom. Na poslednú chvíľu poslal 17.000 landsknechtov, aby mesto bránili. Boli to profesionálni vojaci, ktorí sa nechávali najímať do vojska za peniaze. Vynikali hrubosťou a vystatovačnosťou. Chceli ukázať, že sú elitná sila a pohŕdajú spoločenskými zábranami. Aby si ich Viedenčania mohli dovoliť, museli raziť mince z cenností uložených v chrámoch.
Obliehanie začína
24. septembra 1529 dorazila k Viedni celá osmanská armáda. Mesto tak bolo odrezané od okolitého sveta. Sultán predpokladal, že ukážka obrovskej sily donúti Viedenčanov k tomu, aby si vzdali a mesto mu vydali. Pre Sultána bola táto alternatíva omnoho výhodnejšia. Korisť by pripadla výhradne jemu. Ak by musel bojovať, po prelomení obrany by musel nechať svojich vojakov, aby mesto tri dni drancovali. Poslal teda do mesta štyroch väzňov s odkazom: „Veliteľovi a ďalším obyvateľom pevnosti Viedeň, nech je známe, že ak prestúpite na islam, nič sa Vám nestane. Ak budete odporovať, potom bude, pri najvyššom Allahovi, mesto zrovnané so zemou a mladí i starí budú pozabíjaní.“ Išlo vlastne o príkaz na kapituláciu.
Vo Viedni boli zastavené všetky hodiny, okrem malých hodín na katedrále sv. Štefana. Počas obliehania nezazneli žiadne zvony. Čas akoby sa bol zastavil. Počiatočné boje boli poznačené neprítomnosťou ťažkých zbraní, ktoré by boli schopné preraziť hradby. Viedeň teda bombardovali menšími kanónmi, ktoré neboli schopné prielomu. Delové gule dopadajúce za hradby sa odrážali od dláždených ulíc a mesto ničili zvnútra. Riešením bolo rozobratie vlastných ciest. Delové gule sa následne prepadli v mäkkej zemi.
Majstri obliehania
Turci boli majstri obliehania. Počas bombardovania budovali sieť zákopov a tunelov, ktorými sa dostávali čoraz bližšie k hradbám mesta. Zamýšľali odpáliť nálož priamo pod hradbami mesta. Viedenčania však dlho ani netušili, o čo Turkom vlastne ide.
Zatiaľ sa Turci približovali čoraz bližšie. Sipahíjovia zas v okruhu 100 km stále šírili hrôzu. Mala to byť predzvesť toho, čo malo čakať Viedeň. „Ľudia boli zabíjaní alebo znásilňovaní po tisícoch. Deti vyrezávali z matkinho lona a vyhadzovali ich, prípadne ich kruto nabodávali. Panny boli zneužívané, kým neumreli. Nech je ich dušiam všemocný Boh milostivý. A nech nezostávajú tieto vraždy, ktoré spáchali tí odporní moslimskí psi, bez povšimnutia.“
Nová nádej
Neobvykle chladné počasie a vytrvalý dážď spôsobili, že útok neprichádzal od úvahy. Zvlhol pušný prach, zákopy plné vody, vlhkosť a dážď nahlodávali osmanskú morálku. Čas a prichádzajúca zima začali hrať v prospech Viedne.
Čoskoro však prestalo pršať a namáhavá podzemná vojna mohla pokračovať. V tej dobe už Viedenčania vedeli o podzemnom útoku. Rozhodli sa podniknúť výpad. V sile dvetisíc mužov sa objavili v tureckých zákopoch, aby odhalili nálože. Útok nebol úspešný, ale podarilo sa im získať zajatca. Po ťažkom mučení z neho vytiahnuť informácie o tureckých plánoch. Nálože mali byť uložené na pravo a na ľavo od Korutánskej brány. Mali spôsobiť rozhodujúci prielom v mestských hradbách.
Kopali na viacerých miestach, aby zmiatli obrancov. Tí sa presunuli na ohrozené miesta. Hlavný útok mal prísť každú chvíľu. Výbuch spôsobil 30-metrovú dieru v hradbách. Turci sa snažili preniknúť do mesta, no tam ich čakali pripravení Viedenčania. Janičiari museli opustiť bojisko. Správy o neúspechu prijímali tureckí velitelia s rozhorčením. Trhlina nebola dostatočne veľká na to, aby dokázali plne rozvinúť svoju silu.
Problémy Turkov
V tureckej armáde to začalo škrípať, čo iba stupňovali problémy so zásobovaním. Velitelia sa napokon rozhodli podniknúť rozhodujúci útok. Morálka bola čoraz horšia. Süleyman sľúbil prvému radovému vojakovi, ktorý sa dostane za hradby Viedne, povýšenia na kapitána a obrovskú odmenu.
14. októbra 1529 začal z troch miest útok. Janičiari vbehli priamo na kopije pripravených lanksnechtov. Po dvoch hodinách krviprelievania sa Turci sami rozhodli, že ustúpia. Prestali veriť, že by boli schopní vyhrať. Viedenčania zas nechceli uveriť, že by obliehanie skončilo.
Smutná dohra
Deň po bitke boli zajatí traja muži. Po mučení vyšlo najavo, že sú to tureckí špióni a že mali mesto zapáliť na piatich miestach. Následne mal Süleyman zaútočiť celou silou.
Špióni boli rozštvrtení a časti ich tiel vyvesené na hradbách. Muži mohli byť aj nevinní, ich popravu zavinila hystéria Viedenčanov. Rozštvrtenie malo suplovať túžbu po pomste, pričom bolo mimoriadne kruté. Roztrhané telo totiž nemohlo byť nikdy vzkriesené. Bol to teda trest pre telo i pre dušu.
Tichý záver
Ťaženie tureckej armády skončilo rovnako ako začalo, v daždi a blate. Koľko z vojakov zahynulo na ceste späť kvôli hladu a zime, tak to nespomínajú žiadne turecké pramene.
Viedeň sa dokázala ubrániť, ale cena bola vysoká. Všetky predmestia boli zrovnané so zemou, na zemi bola špina a výkaly. Hlad a bieda boli všadeprítomné. Bolo nemožné nestretnúť mŕtvolu. Počas chladnej zimy nebolo čím kúriť a už vôbec nebolo čo jesť.
Bitka bola vyhraná, ale súpereniu Habsburgovcov a Osmanskej ríše nebolo zďaleka koniec. Viedeň bola permanentne ohrozená až do roku 1683, kedy sa dokázala ubrániť ďalšiemu obliehaniu a Osmanská ríša sa začala pomaly rúcať.
Autor: Jozef Teťák
Zdroj: dokumentárny film 1529 – Obliehanie Viedne
Obrázky:
upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5a/Suleyman_young.jpg
upload.wikimedia.org/wikipedia/en/2/2b/First_Siege_of_Vienna_1529.jpg