Na svoju prvú výpravu proti Ferdinandovi II. sa Gabriel Betlen vydal na čele svojej dvadsaťtisícovej armády zo sedmohradskej Alba Iulie, a to dňa 26. augusta 1619. Vo svojom pamflete s názvom „Querela Hungariae“ (Sťažnosť Uhorska) za dôvod výpravy označil zašliapanie stavovských práv a náboženskej slobody. Popritom, práve od tohto spojenecstva, ako aj od ďalšej zahraničnej pomoci, očakával Betlen zjednotenie Sedmohradska a Uhorska, avšak nezávisle od Habsurgovcov. Proti uhorskému kráľovi Ferdinandovi II. viedol Betlen až tri výpravy, z nich najúspešnejšou bola prvá, ktorá sa odohrala v rokoch 1619-1622.
Betlenova výprava priniesla úspechy už v septembri. Košice pre neho (5. septembra 1619) dobyli hajdúsi jeho hornouhorského spojenca, ktorým bol Juraj Rákoci. Samotný Betlen sa do Košíc dostal 20. septembra, kde sa na druhý deň zišlo zhromaždenie hornouhorských stavov, ktoré mu zložilo prísahu bezvýhradnej poslušnosti, dokonca ho zvolili za svojho predstaveného a hlavného opatrovníka.
Časť svojho vojska ponechal Betlen v Košiciach pod vedením Juraja Rákociho, on sám tiahol cez Spiš, Liptov a Turiec k Trnave, kam dorazil 9. októbra. V októbri sa mu vzdali najprv Nové Zámky, potom Trnava, onedlho kapitulovala aj Bratislava (16.októbra), ktorú bránil sám palatín. Rýchle napredovanie Betlena donútilo cisársku armádu vrátiť sa, hoci už ohrozovala povstaleckú Prahu. Medzitým spojenecké česko- moravsko – uhorské vojská v počte 70 000 vojakov obkľúčili Viedeň. 27. novembra Betlen dobyl letnú rezidenciu cisára v Eberssdorfe a pád Habsburského hlavného mesta bol len otázkou niekoľkých dní. Obliehanie Viedne však musel Betlen prerušiť z dôvodu, že jeho dávny súper – JURAJ III. DRUGET ― vtrhol z Poľska na Horné Uhorsko. Opätovné obliehanie Viedne bolo kvôli zime nemožné.
V januári 1620 Betlén uzatvoril s Ferdinandom devätmesačné prímerie. Uhorský snem v Banskej Bystrici zvolil Betlena za uhorského kráľa dňa 25. augusta 1620, avšak on sa nedal korunovať, hoci mal u seba aj Svätú korunu. Po porážke českých stavov pri Bielej hore bol nútený uzavrieť s Ferdinandom mier.
V mikulovskej mierovej zmluve prijatej 31. decembra 1621, ktorá bola oboma stranami ratifikovaná na začiatku januára 1622, sa Betlén musel vzdať uhorskej Svätej koruny, za ktorú dostal dve sliezske kniežatsvá (Oppeln a Ratibor), ako aj právo doživotného užívania siedmich hornouhorských žúp (Ugočská župa, Berežská župa, Satmárska župa, Sabolčská župa, Zemplínska župa, Boršodská župa a Abovská župa s Košicami). Na základe zmluvy tieto uhorské územia nepripadli Sedmohradsku, ale naďalej zostali vo zväzku Uhorského kráľovstva, sedmohradské knieža mal nárok len na príjmy z týchto území.
Viac k téme si môžete prečítať aj v týchto článkoch:
České stavovské povstanie (1618-1620)
Bitka na Bielej hore v skratke
Rozšírenie vojny po potlačení českého stavovského povstania
Betlenova druhá výprava proti Ferdinandovi II. (1619-1622)
____________
Autorka: Varga Zsuzsana
Zdroje:
KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava :
Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 252, 254, 256-259, 261.
CAMBEL, Samuel, ed. Dejiny Slovenska II : (1526-1848). 1. vyd. Bratislava: Veda, 1987.
TIBENSKÝ, Ján a kol. Slovensko I Dejiny. 2., preprac. a dopln. vyd. Bratislava : Obzor, 1978.
Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/5/58/GabrielBethlen.jpg/440px-GabrielBethlen.jpg