Začiatkom marca ste si mohli na našom webe prečítať článok Vládcovia Inkskej ríše. Dnes by sme sa chceli Inkom venovať ďalej, žiaľ, tentokrát to bude o niečo temnejšia stránka ich histórie. Zánik ríše Inkov, príchod dobyvateľov a začiatok španielskej nadvlády. To sú udalosti, ktoré dodnes vyvolávajú v Peru búrlivú diskusiu. Zaujímavosťou je, že historické udalosti boli v kronikách opisované odlišne, než ako k nim skutočne došlo. Tieto závery sa podarilo potvrdiť až v posledných desaťročiach, a to aj vďaka objavu netradičného pohrebiska v Puruchuco neďaleko peruánskeho hlavného mesta, ktorým je Lima.
Mocná ríša a pochybnosti o jej zániku
Po dlhé roky nezostávalo historikom nič iné, než dôverovať španielskym kronikám, podľa ktorých sa španielskemu dobyvateľovi Franciscovi Pizarrovi podarilo dobyť Inkskú ríšu s menej než 200 mužmi. Na povrch sa pritom ale vynárali viaceré otázky, predovšetkým, ako mohla tak malá armáda zničiť najväčšie impérium Južnej Ameriky? Stačili jej k tomu len kvalitnejšie zbrane a choroby, ktoré so sebou Španieli nevedomky priniesli a Inkovia proti nim neboli imúnni? Prečo sa inkská armáda nedala do pohybu a nebránila svoje územie, keď sa správa o prvých útokoch šírila po krajine?
Ríša Inkov bola poslednou veľkou kultúrou, ktorá v Peru vznikla pred príchodom Španielov a Inkov by sme mohli označiť za Rimanov Nového sveta. Boli zručnými architektmi, inžiermi, staviteľmi ciest aj spracúvateľmi zlata. Najväčší talent však Inkovia prejavili ako dobyvatelia, nakoľko sa im s pomocou šikovných vojenských stratégií a veľkej armády podarilo ovládnuť celý Andský región a jeho blízke okolie.
Záhadný cintorín Puruchuco
Len pomerne nedávno prišli výskumníci k novým, dovtedy nepoznaným vedeckým objavom. V blízkosti hlavného peruánskeho mesta Lima sa rozprestiera archeologické nálezisko Puruchuco. Práve v ňom sa našlo asi 20 hrobov pôvodného inkského obyvateľstva. Spočiatku sa im nepripisovala prílišná pozornosť, neskôr však vyšli najavo nové skutočnosti. Telá vo vrchných vrstvách hrobov boli položené iným spôsobom než bolo zvykom a ich rozloženie vyzeralo veľmi chaotické. Neležali v polohách, aké boli pre inkskú civilizáciu pri pochovávaní charakteristické, ani so sebou nemali predmety, ktoré sa používali ako súčasť pohrebných rituálov.
Prečo boli títo ľudia pochovaní takým netradičným spôsobom? Pre Inkov boli ceremónie spojené s pochovávaním zosnulých veľmi dôležité, nakoľko sa ich správnym prevedením zabezpečovalo znovuzrodenie mŕtveho vo svete duchov. Výskumníci pri bližšom pohľade na telá zistili, že takmer všetky z nich vykazujú znaky veľkého násilia. Niektoré mali dokonca zranenia, aké sme na nijakom inom cintoríne predkolumbovskej Ameriky predtým nevideli. Zomreli asi veľmi násilným spôsobom.
Typickými zbraňami z čias Inkov boli kamene, kopie a lasá. Všetko nástroje, ktoré boli v Európe zastarané už stovky rokov. Španieli boli naproti tomu vybavení najpokročilejšou dostupnou technikou doby. Zaujímavosťou nálezov z Puruchuca je tiež fakt, že niektoré telá vyzerajú zasiahnuté zhora, akoby z konského chrbta. Iným prestrelil lebku náboj z pušky. Práve používanie strelných zbraní, koní a ocele malo na pôvodných obyvateľov devastujúci účinok. Nevedeli, ako na jazdeckú kavalériu reagovať a ničivé boli, ako sme už spomenuli, aj nové choroby. Ťažko však presne určiť, kedy sa začali prvé epidémie, a či práve ony boli tým rozhodujúcim aspektom dobývania Inskej ríše.
Menej známe fakty o dobývaní
Pri dobýjaní Ríše Inkov je potrebné mať na pamäti dôležitý fakt, ktorý španielske kroniky úplne opomínajú. Tým je, že v roku 1532, keď Pizarro a jeho muži prišli do Peru, tunajšie impérium sa nachádzalo v čase svojho rozkladu a zániku. Mnoho obyvateľov iných kultúr bolo už z nadvlády Inkov unavených a bolo ochotných spojiť sa s prichádzajúcimi cudzincami, len aby sa zbavili inkského domínia. Pre Španielov to znamenalo veľké šťastie, mali síce lepšie zbrane, ich armáda ako celok však nebola ani zďaleka taká mocná.
Muži z Pizarrovej družiny boli okrem toho skôr dobrodruhmi a dobyvateľmi než vojakmi. Mnohí boli tiež analfabeti, vrátane samotného Pizarra. Išlo jednoducho o mužov činov a nie slov. Udalosti v Peru preto zaznamenávali mnísi a kronikári, pričom je veľmi pravdepodobné, že niektoré pozmenili, alebo ich vôbec nespomenuli. Z ich zápisov je jasné, že sa snažili ospravedlniť dobytie a preháňali, aby tak vyzdvihli slávu a zásluhy Španielov.
Veľmi dramaticky tak popisujú Španielov ako hrdinov, ktorí navonok nemali žiadnu pomoc zo strany pôvodných obyvateľov. Najprekvapujúcejší je pritom popis stretu v Cajamarce, ku ktorému došlo niekoľko týždňov po príchode Španielov do Peru. Tu sa stretli s armádou kráľa Atahualpu, ktorá oslavovala víťazstvo nad silami jeho brata Huascára a súčasne koniec občianskej vojny o nadvládu nad ríšou.
Inkovia tak neboli pripravení na boj, Španieli využili moment prekvapenia a mnohých z nich zmasakrovali. Samotného vládcu Atahualpu zajali ako rukojemníka a za jeho prepustenie žiadali obrovské výkupné. To Španieli aj dostali, následne panovníka zabili a vydali sa do centra inkskej moci, do Cuzca. To padlo veľmi rýchlo a v priebehu niekoľkých mesiacov ho nasledoval aj zvyšok impéria.
Posledný stret Inkov a Španielov
Inkom trvalo ďalšie štyri roky, kým sa znovu zjednotili a v roku 1536 zaútočila ich armáda proti dobyvateľom v Cuzcu, aj v nedávno založenom meste Lima. Začala sa veľká inská rebélia. Podľa kroník sa dňa 10.augusta 1536 Pizarro nachádzal v Lime a zhrozený sledoval, ako sa k mestu blížila veľká armáda pôvodných obyvateľov. Vraj vtedy povedal len: „Nech nás Boh ochraňuje pred hnevom Indiánov.“ Je veľmi pravdepodobné, že práve z tejto doby pochádza záhadný cintorín z Puruchuca.
V týchto časoch bola Lima ešte veľmi mladým mestom a nebola schopná dostatočne sa proti veľkej presile ubrániť. V auguste 1536 sa však na jej predmestí náhle zjavila veľká armáda, ktorej velil vojvodca Quizu Yupanqui. Armáda zahŕňala desatisíce mužov, zatiaľčo Pizarrovo vojsko disponovalo len pár stovkami mužov. Španieli tak stavili všetko na jedinú kartu, zúfalú jazdu kavalérie, ktorá sa tradične snažila zabiť najprv vodcu a týmto spôsobom svojho nepriateľa zmiasť. Podľa kronikárov sa tak Španieli predrali inskými jednotkami až ku Quizovi, ktorého zabili a armáda sa následne rozpŕchla. Lima bola zachránená.
Aký bol však reálny priebeh udalostí? Zranenia tiel z Puruchuco jasne ukazujú, že zatiaľčo niektorí ľudia zomreli skutočne po zásahu španielskymi zbraňami, iní majú odlišné zranenia. Po dôkladnom porovnaní španielskych a inských zbraní sa prichádza napokon k záveru, že väčšinu obetí zabili iní pôvodní obyvatelia a nie Španieli. Realita bola teda iná, ako ju rozprávajú kroniky. Vďaka skúmaniu výpovedí Indiánov pred španielskym kráľovským dvorom sa tiež prišlo na to, že útočiacich Inkov boli tisíce a nie desaťtisíce. Potvrdzuje sa teda to, čo historici tušia už dávno. Úloha domorodých kmeňov španielskymi kronikami toľko podceňovaná bola v skutočnosti pri dobývaní impéria Inkov zásadná.
Španielsko-domorodá aliancia
Počas výskumu dokumentov pochádzajúcich z konca inkskej ríše, našla uznávaná peruánska archeologička dôkazy o tom, že Pizarro uzatvoril alianciu s domorodými kmeňmi údolia Huaylas. V čase svojho príchodu do Južnej Ameriky bol Španiel stále slobodný. Aby si domorodci zaistili dobyvateľovo spojenectvo, ponúkli mu za ženu mladú nevestu. Jej meno bolo Quispe Sisa a po pokrstení zostala s Pizarrom v Lime, kde sa nachádzala aj v čase útoku v auguste 1536. Zaujímavosťou je, že Španieli nemali všeobecne žiadny problém zbližovať sa s domorodkyňami, došlo k tomu však až po tom, ako boli tieto ženy pokrstené.
Práve Pizarrova domorodá princezná bola pri obrane Limy v roku 1536 kľúčovou postavou. Len čo sa o blížiacom útoku dozvedela, nechala poslať poslov k svojej matke so žiadosťou o pomoc. Tá svojej dcére vyhovela a poslala obliehanému mestu na pomoc veľkú armádu, s ktorej pomocou španielska kavaléria neskôr Inkov skutočne porazila. Inkovia si rýchlo uvedomili, že sa šťastena od nich odvrátila a členovia ich vojska sa rýchlo rozpŕchli. Boli však aj naďalej prenasledovaní malou skupinkou Španielov v doprovode mnohých domorodých bojovníkov.
A sú to títo utekajúci Inkovia, ktorých telá sa podarilo objaviť v Puruchuco. Brániaci sa tradičnými nástrojmi z kameňa, kopiami a štítmi. Podarilo sa vysvetliť aj prítomnosť žien, ktoré mužov sprevádzali ako nositeľky potravy, vody a iných zásob. Je jasné, že táto skupinka bola v očividnej kvantitatívnej nevýhode voči svojim prenasledovateľom a tí Inkovia, ktorí zomreli španielskymi zbraňami, patria s veľkou pravdedpodobnosťou k prvým obetiam strelných zbraní v Novom svete. Na to, aby boli pochovaní podľa tradičných pohrebných ceremónií bola celá oblasť príliš nebezpečná, a preto ich tí, ktorí prežili, pochovali podľa svojich najlepších možností, bez ohľadu na tradície.
Je teda viac než očividné, že dobytie ríše Inkov bolo v prvom rade záležitosťou pôvodných obyvateľov bojujúcich proti pôvodným obyvateľom. Zabrali a obránili Cuzco, napadli a obránili Limu. Ak by vás zaujímalo, prečo podobné fakty v španielskych kronikách nenájdete, tak vedzte, že Španieli nechceli, aby sa im ich dlh pripomínal. Sľúbili totiž svojim domorodým spojencom nezávislosť a podiel na moci, ktorý im Inkovia odopreli. Po dobytí krajiny sa ale na podobné sľuby zabudlo a namiesto Inkov tak začali v Peru pôvodným obyvateľom vládnuť Španieli.
_________
Autorka: Monika Nosková
Zdroj: dokumentárny film Conquista del Imperio Inca: La Verdadera Historia (Parte 1 de 6)
Obrázok: i.ytimg.com/vi/_cvpQFoWo7U/maxresdefault.jpg