Dnes vám ponúkame druhú časť článku Vojna troch kráľov. Ústrednou témou je takmer zabudnutý konflikt, ktorý sa viedol v Írsku medzi Škótmi, Angličanmi a Írmi. Tentokrát sa dozviete, ako prebiehal škótsky postup do krajiny, čo ho sťažovalo, aké boli vzťahy medzi bratmi na škótskom a írskom tróne, o dokumentoch apelujúcich na pápežovu pomoc, ale aj o tom, ako sa celá táto výprava skončila.
Ťažká situácia v stredovekom Írsku
Keď sa Škótom poradilo ovládnuť väčšinu írskeho regiónu Ulster, zamierilo ich vojsko na juh do územia Lester, aby tu zasiahlo srdce angloírskej moci. V priebehu zimy, na prelome rokov 1315 a 1316, sa škótsky postup zdal nezastaviteľný, hoci sa na ich stranu pridávali len niektorí pôvodní Íri a celé ťaženie napokon vyústilo do vojny medzi nimi a Angloírmi.
Napriek postupu svojej armády si Škóti dobre uvedomovali, že ich isté víťazstvo je ešte stále ďaleko. Keď v máji 1315 prišli do Írska, celé leto mnoho pršalo a jedno z najhorších počasí za dlhú dobu prinieslo zlú úrodu. To znamenalo, že prežiť studenú zimu bolo oveľa ťažšie. Bol to aj začiatok veľkého európskeho hladomoru, jedného z najhorších v dejinách.
V čase príchodu Škótov bolo navyše Írsko pomerne chudobnou krajinou a život v ňom bol skutočne ťažký bez ohľadu na to, či dotyčný patril do skupiny pôvodných Írov alebo Angloírov. Hoci škótsky kráľ nechal občas doviezť zásoby zo Škótska, prežiť roky 1316 a 1317 v Írsku napriek tomu nebolo ľahké.
Škótsky postup do Dublinu a zisk pevnosti Carrickfergus
Koniec roka 1315 strávil Eduard Bruce (1280-1318) v strednom Írsku, ďaleko od centra svojej moci v Ulsteri. Hľadal tu útočisko a zásoby pre svoju armádu. V zhoršujúcej sa situácii však írska populácia znášala bremeno prítomnej vojny čoraz ťažšie. Škóti počas prechodu oblasťami, ktoré boli v anglických rukách, zanechávali za sebou často skazu a správali sa divoko.
V januári 1316 zhromaždili angloírski lordi veľkú armádu pod vedením zástupcu anglického kráľa v Írsku, Edmunda Butlera (1268-1321). A hoci bola početne väčšia než tá škótska, súčasne sa jej predstavitelia nedokázali dohodnúť na spoločnej stratégii a podcenili silu Škótov. Nevyužili ponúknutú príležitosť a zlyhali v najlepšej možnosti, aká sa im pre zastavenie Škótov ponúkla. Tým sa zároveň, ako víťaznej sile, otvorila cesta do Dublinu. Samotní Škóti si však neboli svojou silou istí, boli vyčerpaní a hladní, nenachádzali sa skrátka v stave, aby dokázali úspešne dobyť najdôležitejšie mesto Írska. Vydali sa preto na dlhú a namáhavú cestu späť do Ulsteru, aby si obnovili sily a zásoby.
Oslabená škótska armáda napokon skutočne dosiahla Ulster, ani tu však nebola v úplnom bezpečí. Najvýznamnejšia pevnosť severného Írska, Carrickfergu,s im totiž ešte naďalej odolávala. Eduard Bruce sa pritom spoliehal na častú zbraň obliehania, vyhladovanie. Na prelome júla a augusta 1316, zhruba rok po začiatku obliehania, otvorila pevnosť napokon Škótom svoje brány a oni v nej prebrali kontrolu.
Napriek podobnému úspechu mal Eduard Bruce ešte stále ďaleko k tomu, aby bol uznaný ako najvyšší kráľ celého Írska, čo bol titul, na ktorý si nárokoval. Na jeho stranu sa mnoho pôvodných Írov nepridávalo a treba mať na pamäti, že na rozdiel od Škótska bolo stredoveké Írsko veľmi polarizovanou spoločnosťou, v ktorej proti sebe stáli pôvodní Íri a Angloíri. Ich vzájomné rozdiely nebolo možné prekonať a požadovať, aby sa všetky spojili v mene jednej väčšej príčiny. Nedalo sa preto očakávať, že by sa všetci obyvatelia stredovekého Írska zjednotili a bojovali proti Angličanom spoločne.
Pomoc škótskeho kráľa
Armáda Eduarda Brucea teraz zúfalo potrebovala zásoby a novú energiu. Oboje jej mohol poskytnúť len jediný muž, a tak sa Eduard stretol so svojím bratom, škótskym kráľom Robertom I. (1274-1329). Ten mu spočiatku vyčítal, že nevyužil situáciu a nezaútočil na Dublin, napokon však prehlásil, že sú potrební dvaja králi na to, aby presvedčili Írov o tom, komu majú byť verní.
Názory historikov na vzájomný vzťah bratov sú rozdielne. Podľa niektorých si Robert o Eduardovi myslel, že spôsoboval zbytočné problémy, alebo ho považoval za potenciálnu hrozbu svojej moci. Iní tvrdia, že si boli veľmi blízki, považoval ho za svoju pravú ruku a vyslal ho do Írska, pretože mu dôveroval.
Hneď po príchode posilnenej škótskej armády pod vedením Roberta Brucea začala smerovať do Dublinu, ktorý bol sídlom anglickej vlády v krajine. Ak chcel ktokoľvek Írsku vládnuť, musel mať v prvom rade pod kontrolou Dublin. Obyvatelia mesta sa medzitým pripravovali na dlhé obkľúčenie a anglický guvernér Butler dokonca z Dublinu tajne unikol. Robert však chcel veci vyriešiť rýchlo, nemal v pláne stráviť v Írsku rok pomalými bojmi. Preto nechcel ani Dublin získať pomalým obkľučovaním, podobne ako sa predtým do škótskych rúk dostal Carrickfergus.
Pokus o získanie Dublinu teda Škóti naponok opäť vzdali a namiesto toho zaútočili na západne stojace mesto Leixlip, v ktorom pálili, rabovali a napádali františkánske opátstvo. Sídla rádov boli počas pobytu v Írsku pre Škótov všeobecne lákavé ciele, keďže z Ríma ich obviňovali zo zlého zaobchádzania s pôvodným obyvateľstvom, čo bola vhodná zámienka na útok.
Spojená armáda bratov Bruceových pokračovala ďalej do srdca Írska a zanechávala za sebou skazu, oberajúc nepriateľa o zásoby. Tie však potom nemohli slúžiť ani jej a verejná mienka bežných Írov sa začínala zásadne obracať proti Škótom. V jednej kronike sa píše, že starí cudzinci, teda Angličania, boli lepší než tí noví, čiže Škóti. Škótmi vedená výprava sa tak zdá takmer bezcieľna a oni sa márne snažili presvedčiť Írov, aby sa pridali na ich stranu.
Problém írskych vládnych dynastií však spočíval v tom, že ich bolo mnoho, často medzi nimi panovalo nepriateľstvo, a ak by sa niektorá priklonila ku Škótom, jej oponentka by už len zo zásady vehementnejšie podporovala Angličanov. Škóti chceli stavať svoj pokrok v Írsku na myšlienke jednoty obyvateľstva, ktorá však v krajine 14. storočia jednoducho neexistovala.
Škóti preto napokon svoj nikam nevedúci výboj ukončili a vrátili sa na svoju základňu v pevnosti Carrickfergus. Na írskom pobreží pristála posilnená anglická armáda a mierila na sever. V takejto situácii škótsky kráľ Robert I. Bruce zapochyboval ešte viac o zmysle írskej výpravy, a preto sa vrátil do Škótska, kde hrozil opätovný útok Angličanov. Dobre si uvedomoval, že bojovať naraz na dvoch frontoch je veľmi nevýhodné. Pokiaľ Škóti v Írsku nezískajú do svojich rúk dôležité sídlo ako Dublin, ich pozíciu v tejto krajine nič nezlepší.
Apelovanie Írov a Škótov na pápeža
Z času nasledujúcom po Robertovom odchode z Írska nemáme na niekoľko nasledujúcich mesiacov takmer žiadne informácie o vývoji vojny. Zdá sa, ako keby sa v tomto období Škóti, Íri a Angloíri zdržiavali priamych konfliktov. Namiesto toho sa sústredili na obnovenie stratených síl po dlhých mesiacoch bojov a hladu.
Vieme však o tom, že v roku 1317 skupinka írskych lordov stojacich na škótskej strane poslala list vtedajšiemu pápežovi Jánovi XXII. (1249-1334), v ktorom mu popisujú, prečo podporili Škótov v ich výprave proti Angličanom. Pripomínajú mu aj fakt, že Angličania do Írska prišli, pretože počítali s povolením jedného z pápežových predchodcov. Chceli si získať pápežovu podporu rovnako ako Škóti, ktorí mu poslali podobný dokument o tri roky neskôr.
V tom bolo podobne ako v írskej verzii uvedené, že Škóti si dokázali bez problémov vládnuť aj sami, a to skôr než do ich krajiny prišli Angličania. Kráľ Robert I. okrem toho prostredníctvom listu žiadal pápeža, nech nalieha na Anglicko, aby uznalo škótsku nezávislosť s ním ako škótskym kráľom.
List spomína tiež to, že ak by Robert zlyhal a rozhodol sa škótske kráľovstvo dať do rúk anglického kráľa, Škóti by ho od moci odstavili a zvolili by si nového kráľa, ktorý by lepšie presadzoval ich záujmy. Tento dokument tak môžeme považovať za jednu z prvých ukážok konštitučnej monarchie v Európe, ktorá dokazuje, ako veľmi si Škóti cenia svoju nezávislosť a slobodu. Okrem iného inšpirovali aj americké vyhlásenie nezávislosti v roku 1776.
Posledný veľký boj a koniec vojny troch kráľov
V roku 1318 bola vojna o Írsko naďalej v plnom prúde a Eduard Bruce prehlásený za írskeho kráľa si uvedomil, že jeho čas sa pomaly kráti. Dvakrát zlyhal v získaní Dublinu a Íri, čo ho podporovali mimo regiónu Ulster, boli porazení. On však napriek tomu neprestával veriť vo svoju vec a k jeho pozitivizmu prispieval aj fakt, že tento rok so sebou priniesol po dlhšom čase poriadnu úrodu. Eduard mohol svojich vojakov konečne poriadne nasýtiť. Zo Škótska navyše prišla správa o tom, že posily smerujúce do Írska sú na ceste.
Namiesto toho, aby Eduard počkal na armádu svojho brata, škótskeho kráľa, sa však na jeseň 1318 rozhodol so svojím vojskom opustiť Ulster a zamieril na juh. Možno mal v pláne ísť do Dublinu ako predvoj, získať výraznejší podiel na celkovom víťazstve alebo dosiahnuť rovnako veľký úspech ako sa to podarilo Robertovi pri Bannockburne.
Pri Faughart sa však stretol v priamom boji so silnou angloírskou armádou, ktorá bola v početnej prevahe voči tej jeho. Ak by Škóti túto bitku vyhrali, ich nadvláda v Írsku by bola pomerne istou záležitosťou. Boj sa však pre nich vyvíjal veľmi zle a sám Eduard Bruce bol zabitý. Jeho hlava bola následne poslaná anglickému kráľovi Eduardovi II. ako dôkaz jeho smrti.
Bitka pri Faughart tak dala bodku za tri a pol ročným bojovaním. Pre írskych podporovateľov Škótov sa začali zlé časy a ich nádeje na vyhnanie Angličanov z ostrova boli na konci. Eduardova smrť viedla aj ku kríze v Škótsku, keďže odporcovia Roberta I. Brucea videli, že ako jeho jediný potenciálny dedič zostal malý chlapec, kráľov vnuk.
Manželka mu však napokon v roku 1324 porodila syna a následníka Dávida, ktorý neskôr nastúpil po svojom otcovi na trón ako Dávid II. (1324-1371). O štyri roky neskôr Anglicko konečne uznalo právo Roberta Brucea na vládnutie ako škótskeho kráľa a dodnes je považovaný za najvýznamnejšieho monarchu, aký kedy Škótsku vládol.
Vojna troch kráľov o Írsko je oproti tomu prakticky zabudnutou záležitosťou, hoci je zaujímavé predstaviť si, akoby stredoveké Írsko vyzeralo v podobe zjednoteného kráľovstva pod vládcom škótskeho pôvodu. Netreba ale zabúdať na to, že po tri roky vystupoval Eduard Bruce skutočne ako najvyšší írsky kráľ, aj keď sa mu nikdy nepodarilo zjednotiť írsky ľud tak ako jeho bratovi ten škótsky. Írsko bolo, a v niektorých ohľadoch je ešte aj v dnešných časoch, rozdelenou krajinou.
____________
Autorka: Monika Nosková
Zdroj: dokumentárny film War of the Three Kings: Part Two (Scottish History Documentary)
Obrázok: upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/b/b0/Sir_Anthony_Van_Dyck_-_Charles_I_%281600-49%29_-_Google_Art_Project.jpg/1024px-Sir_Anthony_Van_Dyck_-_Charles_I_%281600-49%29_-_Google_Art_Project.jpg